Kandidáti na prezidenta SR

26.04.2008
Martin Horanský

O rok nás čakajú voľby na hlavu štátu SR. Treba povedať, že napriek tomu, že v našich končinách právomoci a význam funkcie prezidenta republiky sú dosť malé, budú dôležité hlavne z toho hľadiska, že budú generálkou pred "veľkými" parlamentnými voľbami.

Rozoberme si doteraz ohlásených kandidátov a napíšme si ich pre a proti (budem sa snažiť byť aspoň trochu objektívny).

1. Ivan Gašparovič - súčasný prezident, má ohlásenú podporu SNS a pravdepodobne dostane aj podprou Smeru-SD. Hovorí o sebe, že myslí národne a cíti sociálne. Je známy mimoriadnou schopnosťou hovoriť dlhé prejavy, v ktorých dokopy nič nepovie. Úslužne schvaľuje každý zákon, aj keď je akokoľvek zlý, ktorý pochádza od našej "osvietenej" Ficovlády. Za zmienku stoja aj jeho zábavné / trápne zámeny niektorých slovíčiek - Lisabonská zmluva za Libanonskú, Balkán za balkón, či Višegrádska štvorka za Varšavský pakt. Tá posledná je ostatne celkom pochopiteľná, keďže pán prezident bol pred rokom 1989 poctivý komunista. Jeho minulosť po prevrate ale tiež nie je veľmi pozitívna. Dlhé roky asistoval Mečiarovi v jeho demolačnom HZDS a viedol aj neslávne známu parlamentnú "noc dlhých nožov" v roku 1994. Má plnú spoluzodpovednosť za všetko to, čo sa dialo v čiernych rokoch našej histórie 1994-1998 na Slovensku. Jeho najväčšia prezidentská prednosť je pasivita a nečinnosť. Má veľkú popularitu, podľa aktuálnych prieskumov je favorit.

Stál aj pri zrode Slovenskej republiky / rozpade ČSFR (nehodiace sa preškrtnite) a ako prvý predseda parlamentu NR SR sa prihovoril občanom. Bol predsedom parlamentu v rokoch 1992 - 1998. Je vyštudovaný právnik a od roku 1968 aj vyučoval (komunistické) právo na Právnickej fakulte UK. Pôsobil tam s výnimkou obdobia, keď bol poslanec, až kým nebol zvolený za prezidenta. Od roku 1998 do 2002 bol poslancom NR SR za HZDS. V roku 2002 sa ale pohádal s Mečiarom a založil si vlastnú stranu HZD. Jej význam je dnes ale marginálny a nikdy neprekročila prah zvoliteľnosti. V dnešnej dobe je jej čestným predsedom.

2. Iveta Radičová - po dlhých rokovaniach a mesiacoch nejasností nakoniec získala podporu všetkých troch opozičných strán - materskej SDKÚ-DS, SMK, a nakoniec aj KDH, ktoré váhalo najdlhšie. Je povolaním sociologička a profesorka, vyštudovala vo Veľkej Británii na Oxforde a pôsobila na fakulte politológie Univerzity Komenského v Bratislave. Za druhej Dzurindovej vlády pôsobila ako misniterka sociálnych vecí. Tu získala značnú popularitu, keďže napravila mnohé chyby jej predchodcu Ľudovíta Kaníka. Pokračovala v rozumnej pravicovej politike, kde presadzovala motiváciu pracovať pre nezamestnaných napr. pomocou aktivačných prác.

Jej kritici jej vyčítajú slabú vyhranenosť názorov v zahraničnej politike a konzervatívcom vadí jej liberálny svetonázor. Má ambíciu stať sa skôr občianskym ako straníckym kandidátom.



3. Ivan Šimko - skúsený politik, ktorý začínal v KDH, neskôr spoluzakladal SDKÚ-DS, potom po kauze skupinka SF, až nakoniec založil stranu Misia 21 - NKD. Táto ale má len marginálny význam. Pôsobil v Dzurindových vládach ako minister vnútra a neskôr obrany. Tento kandidát podľa všetkých prieskumov aj politológov nemá reálnu šancu vyhrať.