Iný vianočný príbeh

01.01.2010
Bashir Wardini

Mal by som byť vďačný, veď je Štedrý večer plný mieru. Už sme toho toľko zažili...Stalo sa to v podobný deň, 24. decembra v roku 2001. Ostal som doma, vo svojej izbe, spúšťal som web, ktorý čoskoro navštívili stovky tisíc ľudí z celého sveta. Táto stránka sa nadlho stala jediným spojením medzi Lebanese Forces (LF) a zvyškom sveta. V ére sýrskej okupácie bola potláčaná sloboda, televízne stanice a noviny boli často vystavované policajným raziam a neskôr zatvárané, dokonca spravodajské relácie boli niekoľko mesiacov zakázané, ak si ktokoľvek dovolil povedať viac, než bolo oficiálne povolené. Sami sme distribuovali letáky a brožúry po internátoch a na uliciach. No nemali sme žiadne masmédium, ktoré by oslovilo davy, takže naším jediným oficiálnym, čo ako skromným komunikačným prostriedkom, sa stala webová stránka LS-LSFA. S hrdosťou hovorím, že to bol jediný opozičný portál fungujúci znútra Libanonu. Vtedy som mal 15 rokov a môj tím mal len 5 ľudí. Neboli sme nič viac, než pár mládežníkov pobehujúcich s fotoaparátom, perom a klávesnicou. Skúšali sme meniť svet, zatiaľ čo nás naháňala armáda. Prenasledovali nás, no my sme poznali naše ulice lepšie. No mnohokrát sa stalo, že nás chytili, bili nás a konfiškovali náš osobný majetok.

Prečo to tu teraz vyťahujem? Mnohí z mojej organizácie čelili ešte drsnejším podmienkam. Vyrazili im vchodové dvere. Nestihli ani ústa otvoriť a zrazu stáli pred súdom, pred možnosťou nafasovať 25 rokov natvrdo. Iných uniesli, zabili, a ich vrahov nikto nikdy nenašiel. Nesmeli sme sa legálne stretávať na verejnosti. Najprv sme hľadali útočisko v kostole po obradoch. Keď to zistili, zvolili sme novú stratégiu a aby sme odvrátili všetky podozrenia, začali sme sa stretávať v srdci sýrskeho režimu.

Spomeňte si na nacistický režim v jeho najsilnejších dňoch, spojte ho s brutalitou komunizmu, pridajte islamský koreň a jemne dochuťte štipkou “arabskej demokracie”. Výsledok zodpovedá sýrskemu spravodajsko-vojenskému režimu, ktorý vtedy za pomoci susedných spojencov vládol Libanonu.
 
Keď sme niečo organizovali, všetky pamflety a letáky sme ukrývali v šatách. Čakali sme, kým sa zotmie a lepili sme plagáty po múroch. Kríže na našich hrudiach sa stali výstražným znamením pre políciu. Koľkí z vás boli dobití ozbrojenými zložkami, aby ste sa vzdali či verejne odsúdili vašu vieru, no neurobili ste to?

  Vráťme sa späť do histórie, do 90. rokov. Skončila sa vojna, režim vypracoval plán vyhladenia LF, jedinej politickej hrozby voči okupácii Hizbaláhom. Vodcu strany uväznili, orgány strany zlikvidovali, popredných členov zavraždili, uväznili, a ak mali šťastie unikli do exilu...túto časť príbehu už asi poznáte.

Jediná časť organizácie, ktorá prežila, boli mládežníci. Nedovolili sme im do nás preniknúť, ani nás zničiť. Svoje štruktúry sme vybudovali nanovo od piky. Boli sme mladí zo všetkých kútov, silno spojení myšlienkou a hnaní našimi ideálmi. Pracovali sme skôr v malých skupinách než centrálne. Chodili sme denne do ulíc, plánovali demonštrácie a schôdzky. Spomínam si na jeden deň, mal som 13 rokov, a utiekol som zo školy, aby som sa mohol zúčastniť demonštrácie na jednej univerzite. Akokoľvek sme sa báli represívneho režimu, nebolo to nič oproti strachu, že naši rodičia odhalia naše politické aktivity. Vtedy by som radšej bol schytal guľku, než bitku od rodičov. Vedeli, že situácia bola beznádejne zlá, opozícia čelila represáliám neľútostného surového režimu.

     Onedlho prišiel moment, keď sa to začalo javiť nezastaviteľné. Všetky tie zatykače, bitky a záhadné zmiznutia už nestačili potlačiť rastúce demonštrácie. V máji 2002 sme museli čeliť novej vlne intolerancie. Režim rozhodol, že mládež LF je hrozbou a musí byť odstránená za každú cenu. Charizmatického predstaviteľa LFSA na libanonských univerzitách, Ramziho Iraniho, uniesli počas cesty domov. Išiel na oslavu piatych narodením svojej dcéry. Ramziho auto sa našlo o dva týždne neskôr s jeho pozostatkami na zadnom sedadle. O niečo neskôr tak zavraždili aj Pierra Boulosa, bývalého predsedu LFSA. Predstavovali ste si niekedy, či i len v najhorších snoch, že vášho priateľa stihne takýto osud? Asi ani v najotrasnejších snoch. Pre nás to však bola každodenná realita.

Aký chybný však bol odhad Sýrčanov a ich prihlúplych spojencov! Mysleli si, že zasadili smrtiaci úder mládežníkom. No podcenili ich schopnosť zotaviť sa z rán a postaviť sa znova na nohy. Po smrti Ramziho som sa tak, ako mnohí ďalší, rozhodol nasmerovať všetky moje priority do boja za slobodu. Stali sme sa ich najhoršou nočnou morou – mladí, silní, odhodlanejší a cieľavedomejší než kedykoľvek predtým. Boli sme ako Ježišovi stúpenci. Bez obáv sme sa pretĺkali ulicami, naše modlitby nemali konca. Vzdali sme sa všetkého, no získali sme nezlomnú vnútornú slobodu. Z našich sŕdc zmizol strach.

Za každým, keď jedného z nás zatkli, pridalo sa k nám desať nových členov. Za každým, keď jedného z nás zabili, pridali sa k nám tisícky. Prinútili sme tých arogantných okupantov skloniť hlavy. Cítili sme hrdosť a sebaúctu, ktoré oni nemali. Bojovali sme za správnu vec. Zorganizovali sme demonštrácie, na ktoré prišli desať tisíce. Ako si tak spomínam, neprešiel deň bez nejakej akcie. Náš mučenícky dav dosiahol vrchol, keď podľa Al Džazíry prišlo tri sto tisíc ľudí, doprava na cestách a v mestách zablokovala všetko.

Prišiel rok 2005. Politické sily sa preskupili, zmenila sa medzinárodná situácia. Demonštrácie odštartovali v centre Bejrútu a ako vždy sme stáli na čele. Doprostred Námestia slobody som rozložil svoj modrý stan. Bol to prvý stan LF a stal sa zakladajúcim v tábore slobody. Postupne sa pripojili stovky mladých, ktorí všetko ostatné hodili za hlavu a mesiace žili na námestí obklopený armádou sľubujúcou násilnú odvetu. Spali sme s prázdnymi žalúdkami v daždi a zime, prebúdzali sme sa pod dúhou. Demonštrácia rástla každým dňom. 14. marca 2005 nás bolo cez dva milióny, nútili sme sýrsky režim stiahnuť sa z Libanonu.
 
Vianočná večera už rozvoniava. Mne však stále hlavou prebieha myšlienka, že musím rýchlo konať. V roku 2005 sme vytvorili mediány kabinet a začali vydávať “Obzory”. Po rokoch bojkotovania volieb naša koalícia zvíťazila, predseda našej strany bol prepustený z väzenia. Ani nasledujúce dva roky neboli jednoduché. Stáli sme pred obrovskými vnútropolitickými výzvami. Ja som sa v roku 2007 vydal konzervatívnejšou cestou, než moja strana. Vzal som si ročnú prestávku, aby som sa mohol venovať vlastnej kariére. Koncom roka som sa vrátil späť do diplomatickej služby. Myslím na všetky tie tváre odporu, náš  boj, a teraz na našu novú misiu – spojiť našu komunitu so zvyškom sveta.

V tomto roku (2009) sme dosiahli mnoho úspechov, ako na národnej, tak na mládežníckej a tiež medzinárodnej scéne. Roztopili sme mnohé ľady.

Teraz si vychutnávame mierový Štedrý večer, prvý v našich životoch. Dvíham pohár červeného vína a pripíjam na každého z vás, koho som za tie roky stretol, najmä na tých statočných, čestných a úctyhodných mužov a ženy. Možno sa vám dvíha kútik úst nad tým, koľko toho zažili 20 ročné decká. No videli sme priveľa  utrpenia. Boh vie, že sme svedkami studených temnôt. V inej krajine by sme možno boli hrdinovia, učilo by sa o nás v školách. No my sme to nerobili pre slávu.
 
Túžim vám do budúcnosti sľúbiť mier. No práve teraz LF čelí silnému plánu izolácie pod taktovkou proislamských síl. Pôjdu po nás a keď prídu, budeme prví na rane. Pripime si na nás a pošleme ich do pekla, kedykoľvek sa ktokoľvek z tejto lekcie nepoučil.

Moji priatelia, hoci sú dnes najlepší ľudia, stanú sa zajtra tými najhoršími. Želám vám blahobyt, zdravie a úspech. A sebe? Nech je moja duša tak slobodná, ako sú duše tých, čo nás opustili.

Bashir Wardini je členom mládežníckej organizácie Lebanese Forces, ktorá reprezentuje kresťanskú časť obyvateľstva Libanonu. Viac o LF sa dozviete z ich oficiálnej stránky:
http://www.lebanese-forces.org/lfintroduction/index.shtml