Snom každého politika je zapísať sa do dejín. V dobrom, ako inak. Na vstup do učebníc dejepisu nestačí len svedomito si plniť úlohy, treba urobiť niečo výnimočné. Správny muž či žena činu musia vziať osud do vlastných rúk a zbaviť svoju krajinu nepriateľov. Veď, ako by to vyzeralo, keby ministri ráno prišli do práce, utreli smietko prachu z poličky, napravili obrus pod vázou s čerstvými kvetmi a čakali kým padne? Takto to nepôjde. Navyše boj s nepriateľom, či už reálnym alebo imaginárnym, dokáže stmeliť nielen nesúrodé obyvateľstvo ,ale aj holubičie národy. A to je správne, bojovať treba.
Hlavným motívom boja je nič iné ako víťazstvo. Ono totiž bojovať pre boj samotný už dávno vyšlo z módy. Preto túto myšlienku radšej rýchlo zavrhnime a ostaňme pri tom, že zmyslom boja je dosiahnutie víťazstva. Čo ďalej? Treba si predsa stanoviť cieľ, najlepšie niečo univerzálne. Čo tak tá kríza? Veď v novinách a v televízii sa spomína častejšie než SuperStar. Áno, to je ono, treba bojovať proti tej kríze. A náš pán minister zavolá asistentku, a slávnostne jej oznámi, že vymyslel diabolský plán – bude bojovať proti kríze. Nepriateľ bol nájdený, teraz už len hľadať účinné zbrane. Pán minister by jednoducho mohol vysadnúť na malého koníka, navliecť si stredoveké brnenie a zapichnúť zástavu na obsadené územie zástavky PKO v smere do centra mesta. Isté komplikácie by mohli vzniknúť napríklad na zástavke Zochova, kde by pravdepodobne narazil na ignoranciu zo strany cestujúcich, takže výsledok by sa javil rozpačitý. No toto víťazstvo by pravdepodobne zvrátil rýchly zásah mestskej polície a na občanov by asi neurobilo dostatočne hrdinský dojem. Hlavne nie na tých mimobratislavských, ktorým je dianie na zastávkach PKO a Zochova, slušne povedané, ukradnuté. Tým sa voličom širokých vrstiev určite nezapáči. Nie, nie, boj proti kríze si vyžaduje modernejšie prostriedky. Minister si láme hlavu, vymýšľa, až príde na nápad. Zvolá výbor. Viac hláv viac vie.
Čo pán minister a jeho múdri radcovia nakoniec vymyslia? A načo by vlastne mysleli? Stačí okopírovať populárne riešenia z iných krajín. Napríklad také šrotovné. Podporí krátkodobý predaj, takže si krajina na jeden či dva štvrťroky zachráni makroekonomické čísla. Rôzni chytráci síce argumentujú, že všetka budúca spotreba sa presunie do jedného obdobia, ale my žijeme dnes. A voľby sú o rok. Dovtedy sa niečo vymyslí, a potom s pánom bohom. Klesá nám zamestnanosť?
Hm, tak vytvoríme umelé podniky. Nazvime ich sociálne, to je to kúzelné slovíčko. Že nebudú nič skutočné vyrábať? Prosím vás, nám predsa ide o ľudí, nie o statky! Klesajú výnosy z daní a odvodov, Sociálna poisťovňa je v červených číslach. No, tak to by sme predsa mali zvýšiť odvody. A čo, že to predraží pracovnú silu a náklady práce? Zakážeme zamestnávateľom prepúšťať, a keď skrachujú, zamestnáme ľudí v sociálnych podnikoch. Alebo ešte lepšie, sľúbime im príspevok na udržanie pracovného miesta a stanovíme podmienky, že to aj tak nikto nesplní. A môžeme sa tváriť, že v čase prepadu súkromných investícií si ich my, Štát, môžeme dovoliť. Páni, zabudnite na Maastricht. Tie tri percentá sú len orientačné. Že nám HDP spadlo na úroveň spred dvoch rokov? Mne bolo pred dvoma rokmi dobre. Nemáme na to? Požičiame si. Kto to tu hovorí o efektívnejšom verejnom obstarávaní??? Von, okamžite. Toto je uzatvorená téma. A na ten Intergreen nesiahajte, s tým my nič nemáme.
Stratégia je teda vymyslená. A že sme v podstate nič nevyriešili? Nevadí, marketingová agentúra to navlečie do cisárových nových šiat. Ja si naleštím brnenie, zvolám tlačovku, a pekne to novinárom ukážem, hoc aj len ten povestný holý zadok z našej starej kampane.
Armáda úradníkov vládneho aparátu SR na čele s veliteľom vojsk Jánom PočJ&Tkom vyhlásila vojnu proti kríze. A rozhodli sa bojovať proti kríze svojou najsilnejšou zbraňou – slovami. A keď bolo treba vytiahnuť medové motúzy, pán minister predstavil projekt Metropolis. Ľuďom treba chlieb a hry. Blikajúce svetielka na chvíľu zatienia realitu. Uvidíme, či sa naši bojovníci do dejín zapíšu výkrikom Vene, vidi, vici II alebo Kráľovstvo za koňa II.