Je nevyhnutné  spomenúť si s úctou na ľudskú pochodeň, na mladého človeka, ktorý sa rozhodol tak šokujúcim a bolestivým spôsobom o posledný výkrik po slobode z ostrova totálnej beznádeje.  Je o to potrebnejšie ukázať  novým generáciám, že dobrovoľná smrť ako protivoľba života bez slobody nie je len klišé hollywoodskej produkcie.  Je to prepotrebné, lebo sme zase raz v dobe keď je spoločnosť otupená a apatická voči politickému dianu. Zo samotného slova politika sa nám dvíha žalúdok, ilúzie o demos cratus sa rozplynuli. Slušnosť je akási konzervatívna vlasnosť prchavá ako vôňa benzínu, ktorým Palach polial svoje telo.  Uprednostňujeme zákony džungle, ktoré najlepšie ovládajú politické špičky, bez obáv, keďže väčšina komótne toleruje ich resty na stupnici od jedna až po desať a politickú kultúru morálnych bažín.  Pokorne a stádovito akceptujeme manipuláciu s našimi peniazmi, osudmi a budúcnosťou bez potreby dať najavo nesúhlas. Mlčíme čoraz viac keď to nie je vhodné a tolerujeme netolerovateľné upätý v duchu motta bolo už aj horšie.

Spomienka na Jana Palacha je nutnou lekciou pre nás všetkých, nielen pre jeho rovesníkov dnešných dní. Mala by nás viac primäť cítiť svoju dobu a zodpovednosť za jej vývoj, začínajúc u seba. Mala by nás viesť k tomu aby sme sa nazaspali v letargii, a mali na pamäti, že história sa neraz opakuje. Palach, ten zomiera v bolestiach pred našimi očami ešte dnes vždy vtedy keď nevidíme, nepočujeme a nehovoríme v okamihoch keď je nutné zastať sa slobody našej, slobody iných, slobody vôbec. Akoby nám s posledných síl hovoril: „Musíme sa obávať a brániť zlu, je však zlo, ktorého sa musíme obávať a brániť sa mu najviac... nečinnosť dobrých ľudí“.